♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Svoj kríž si budem nosiť sama

11. června 2011 v 20:56 | Tinka |  In my head
Nie, toto nie je možné. Ja už nevýjdem z bytu, ostanem vo svojom svete. Tam nikomu neubližim, nikoho nesklamem, tam bude všetko v poriadku. Radšej ostanem doma,hmm..ako keby mi to pomohlo.


So strachom odomykám dvere a pomaly vchádzam dnu. Poobzerám sa, nepočujem ani muchu. Žiadne kroky, ani hlasy. Vojdem. Pozriem do obývačky, naozaj nikto nie je doma. Prezlečiem sa, zapnem telku, vzápätí ju vypnem, idem k počítaču. Som zo seba neskutočne sklamaná, toto sa nemalo stať. Nechcela som ho sklamať...
Najhoršie natom je , že o tom ešte nevie. Netrpezlivo vyčkávam, kým sa vráti. Kým sa mi pozrie do očí a povie, že som to pokazila. Nech sa na mňa vykričí, nech sa nahnevá, bude to lepšie.Radšej nech to je nahlas, ako keby mal skloniť hlavu a potichu povedať, že jeho dcéra je neschopná. Bude to pre mňa vykúpenie oproti jeho reakciám, ktorých sa tak bojím.
Ktoré očakávam.
Celý večer čakám, pripravujem si odpovede, ktoré aj tak nepoužijem. Vypínam počítač, ľahnem si na postel a stále čakám. Zrazu počujem štrnganie kľúčikov, šialenstvo sa môže začať. No ja som rýchlejšia, nestihnú ani otvoriť dvere, kým ja pribehnem a otvorím. To, čo tam vidím, ma vôbec neprekvapuje. Tri tváre, veľmi známe tváre, unavené, no vysmiate. Rýchlo im úsmev opätujem, pozravím a pustím ich dnu. V tom momente si však spomeniem, že ich o malú chvíľku o ten úsmev pripravím. Cítim sa ešte horšie.
Ako predpokladám, ocko sa ihneď pýta, čo s tým. " Nie dobre" odpovedám a počujem ako sa mi trasie hlas. Leží to na stole v obývačke, tak samo, tak opustené, ako svetlo v tme. Lenže toto svetlo nepredstavuje žiadnu nádej. Práve naopak. Tatko príde, sadne si na gauč, ja sa opriem o skriňu a ticho čakám, čo odpovie. Už sa to začína..
Ako som očakávala, žiaden krik ani hnev. Iba výčitky a sklamanie, tichý hlas a pohľad, pri ktorom mi puká srdce, radšej sa pozerám dole. Pozerám sa na svoje trasúce ruky a snažím sa to zastaviť. Snažím sa mu všetko vysvetliť, no predtým sa odhodlám povedať: " Ani sa nepýtaj, koľko to stálo." "Koľko?" "Tridsať?" Nádych. " Čože? za toto ? " Moju myseľ však zamestnáva len jedno slovíčko. Prepáč. Prepáč, prepáč.
Toto už nevydržím, odchádzam. Vojdem do izby, pozriem na mobil. 22:55. Mám zmeškaný hovor. Od Maťa. Mrzí ma to, dneska nie. Dneska je ten čas odísť z reálneho sveta a zatvoriť sa do toho svojho. Vypínam mobil a hodím ho na to najtmavšie miesto, ktoré vidím. Nekoordinovane sa pokúšam sadnúť si, keď počujem z obývačky hlas: " Dones mi účet, prosím ťa." Už sa to nesie, nech mi uverí. Keď sa naň pozrie, začne rozprávať niečo o tom, že je to podvod, že za pár papierov odo mňa nemôžu toto čakať. Áno, môžu. Podľa cenníka správne.
Cítim, že tu už nemám čo robiť. Tak sa idem prejsť, po byte. Vojdem do sestrinej izby. Mamka. Viem , že je tu, ale ani sa naňu nepozriem. " Ahoj Martinka, ako bolo na vystúpení? " Nepočúvam, sadnem si na posteľ, vložím si tvár do dlaní, schúlim sa do klbka ako malý psíček a začnem plakať. Tak divoko, že sa musím krotiť. Moje slzy sa valia neuveriteľnou rýchlosťou po okrúhlej horiacej diaľnici. Po líci. Po dvoch sekundách mám mokré ruky, no je mi to jedno. Mamka pribehne ku mne, objíme ma a chce vedieť čo sa stalo. A ako mám rozprávať s hrčou v hrdle? No ona nalieha ,stále cítim, ako ma rukou hladí a drží ma v náručí. V tom teplom, pokojnom, matkinom náručí ( v hlave sa mi ihneď vybaví teplé kakao, ako jedna z ďalších spomienok na deststvo). Nakoniec jej to nejako polopaticky vysvetlím a ona pochopí. Niečo hovorí, no ja neviem čo. Vnímam len kyslosť mojích sĺz. Pália ma už aj na rukách.
V zápätí vojde ocko do izby a ospravedlňujúco vraví, že ma z ničoho neobvinil, že mi nič nevyčítal, že nemám prečo plakať. Ale ja mám dôvod, to že som ho sklamala. To mi stačí, nepotrebujem ani nejaké obvinenia. Povie, že sa to pokúsi nejako napraviť na počítači, len mu musím požičať USB. To je to najmenej. Pozbieram sily a vstanem, podám mu USB a čakám pri ňom, kým nájde to, čo chce. Predtým , ako to nájde, mu však vyskočí upozornenie, že na mojom kľúči sa našiel vírus. Zas??? Nie toto nie.
" Výborne. Ty čo s tými Usb robíš? Už minule si tam mala vírus. Nedokážeš si nato dávať pozor? Načo som ti ho kupoval? "
Do rozhovoru sa zapojí mamka, snaží sa mi pomôcť: " To už môže aj zato, že má na kľúči vírus? " A je to tu , začína konečne krik. Už mi to "chýbalo". Cez celú chodbu sa ozve : " Ty sa v tom nerozumieš , tak sa do toho nestaraj"
" Jasné, lebo my za všetko môžeme a ty si úžasný" Mamka odíde. Toto nedokážem počúvať, líca mám opäť mokré, búcham si hlavu o stenu, pritom počujem ako si ocko hovorí: " Veď dobre, ja som vždy na vine. " Reštartuje počítač a skúša to znova. Podarí sa , no je tu ďalší problém.
" Veď to nie je priečinok, to je len zástupca!! Nejde mi to otvoriť."
To už môžem aj zato? Do riti, veď ja ani neviem čo je to zástupca priečinku!!!
Posiela ma spať, chce si to dokončiť sám. Nemám inú možnosť, ináč sa asi zložím. Prídem do izby a začnem upratovať, o pol dvanástej večer. Po chvíli, počujem ako ide ocko do tiež do postele, tak zhasnem svetlo aj ja. No nemala som to robiť, počujem ako sa hádajú, počujem každé slovo, cez dvoje dverí. Ležím v posteli a len počúvam. Hádka naberá na obrátkach, to nie. Vyskočím s postele a bežím ku rodičom, vyvalím dvere s takou silou, že obidvaja v momente stíchnu. Vravím , aby sa už nehádali, že je to moja vina. ďalej nepočúvam. Vraciam sa do postele, ľahnem si a plačem, ešte viac ako predtým. Brata to po chvíli prestane baviť, tak ma pošle preč. Idem do sestrinej izby, ona nie je doma. Zapnem svetlo, a postavím sa pred zrkadlo. Bosé nohy, tričko s náspisom" I love Labradors", na krku retiazka s mojimi príveskami.
Tajomnosť,rozvaha, rafinovanosť, charizma,smiech,pokoj, hra s ohňom, neodolateľnosť.
V tejto chvíli sa cítim len tú Hru s ohňom. Pozriem sa na zrkadlový odraz mojej tváre. Nespoznávam sa. Ani sa poriadne nevidím, moje oči zahmlieva prúd slanej vody, napoly oslepená však zbadám čierne škvrny pod očami a na celej tvári, krvavo-červené opuchnuté pery , jednoducho Chodiaca Katastrofa.
Rýchlo si utriem rozmazanú maskaru a odídem do postele. Snažím sa byť maximálne potichu, nechcem nahnevať ešte aj brata. Stále počujem hlasy, teraz už nie tak hlasno. Snažím sa nevnímať. Už to nevydržím. Ticho. Už nepočujem nič. iba tlkot môjho srdca.Ten zvuk, ktorý by som v tejto chvíli najradšej navždy zastavila, mi vrazí do hlavy , nechce odtiaľ odísť. Bolí ma hlava strašne. Brat už spí. Môžem sa začať modliť.
" Bože, ja viem, že je to moja chyba, viem to, potrestaj len mňa , nikoho iného, ja za to môžem. AMEN."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Barborka Barborka | Web | 11. června 2011 v 21:16 | Reagovat

hádky sú bežné. raz ti poviem, ako to bolo u nás. ale musí na to byť vhodná príležitosť. Tinka, ľúbim ťa.

2 Tinka Tinka | Web | 12. června 2011 v 13:09 | Reagovat

[1]: Dakujem aj ja teba :)

3 Mr. M Mr. M | 13. června 2011 v 21:32 | Reagovat

pripajam sa :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama