♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Červen 2011

Víkend

26. června 2011 v 21:27 | Tinka |  Bolo raz jedno vajcoo... :)

A nakoniec sa tento víkend podaril.
Ako sa hovorí: My žijeme pre víkend, ktorý si aj tak nebudeme pamätať.
Ja si tento pamätať budem.
Zostane v mojich spomienkach ako jeden z tých , na ktoré som sa tešila a aj keď nedopadli podľa plánu, stáli za to.
Pretože tieto momenty si pekne ukladám do krabice spomienok, dobrých aj zlých.

Piatok, 24. jún 2011

Ako som očakávala, žiadne slniečko ma ráno nezobudilo, aby mi prinieslo dobrú náladu. Tú som si musela vydobiť sama. Vonku bolo chladno a pod mrakom, no neodradilo ma to usmievať sa po okolí. Vedela som, že tento deň sa už učiť nebudeme, budeme len a len tancovať. Vedela som, že tento deň bude výnimočný. A bol.
Naša učiteľka musela odísť ku lekárke, a tak sme si spravili leháro. Namiesto nacvičovania sme vylihovali po ťažkom týždni , ktorí sme prežili tvrdým pracovaním na choreografii pre 20. výročie našej školy. A podarilo sa? To neviem. Spokojnosť príde až po 21. októbri, kedy uvidíme, či tá námaha stála zato.
V piatok sme jednoducho už nemali viac síl na Tanec.
Z malej telocvične sa neozývalo nič iné, iba zvuky pesničiek, pustené na "plné gule" :D

Jasper Forks- River flows in you (Eclipse Vocal Mix)
Pitbull ft. Ne-Yo- Give me everything
Lara Fabian- Je suis malade
Adele- Someone like you
Don Omar ft. Lucenzo Videc- Danza Kuduro

Po škole sme sa s Paťkou vybrali do Kežmarku, smer Kaska, kde mal Brilant koncert. Strašne som sa tešila, pretože tam vystupovali Silvinka s Alex, ktoré ma pozvali. Okrem toho tancovala aj Paťkina sestra - Livinka , takže Paťka mala o dôvod viac tam ísť. Najprv však ma zaviedla ku sebe domov, pripravili sme sa a vydali na cestu tanca.
Na cestu, ktorá je môjmu srdcu bližšia, ako ktorákoľvek iná. Tam kde tancuješ pre radosť, pre vlastnú existenciu, tancuješ pre život. Kráčaš podľa rytmu tvojho srdca, kráčaš podľa rytmu hudby, ktorú počuješ.
O tomto je Tanec.
Neodlučiteľná súčasť môjho života.
Takže som bola neskutočne rada , že som bola na ich vystúpení.
Keď sa koncert skončil, vybrali sme sa s Paťkou do Hviezdoslava ( Hotel Hviezdoslav ) , no kým sme tam my trafili, iní by stihli aj porodiť. Ale stálo to zato.
A tá večera- poviem vám, lepší vyprážaný syr (ktorý vlastne ani nebol vyprážaný) som v živote nejedla. To je jednoducho umenie pripraviť také niečo. Syr s brusnicovou omáčkou, k tomu hranolky a na pitie - samozrejme- Vinea. škoda , že nedávali korálky, čím nás poriadne obabrali, ale ja už v podstate ani žiadne nechcem, mám ich dosť.

Tá cesta domov z Hviezdoslava bola úžasná. Už dávno som sa nezasmiala tak ako vtedy. Zrazu sa zdal svet gombička a jediné, čo sme rozoberali bol náš smiech. Neskoro večer to tiež nebolo inak, keď sme sa hrali na húsenice a snažili sme sa v spacákoch pohybbovať po izbe bez pomoci rúk, to bolo smiechu .Pritom sme jedli čokoládky, pri ktorých sa dá zažiť luxusný pocit už len pri ich rozbalovaní, že P. ? :) Jednoducho pekný večer. Ale všetko pekné sa raz musí skončiť.

Sobota, 25. júl 2011
Zobudili sme sa dolámené po dlhej noci v spacákoch na tvrdej zemi s ťažkými myšlienkami. No ráno už išlo lepšie. Urobili sme si toasty, česali vlasy , lakovali nechty, hrali vankúšovú vojnu, jednoducho krásny začiatok víkendu strávený dievčenskými spôsobmi užívania si.
Lenže deň je dlhý a každú chvíĽu iný. Okolo tretej prišla do Kežmarku Baška a mne nezostávalo nič iné , iba počkať na ňu, pretože som ju strašne chcela vidieť. Takže ako si skrátiť čas? :)
Ako typická puberťáčka som sa vybrala na nákupy. Veď život je krátky a ja si chcem každú voľnú minútu užiť naplno. A nakupovanie sa pre mňa zdá ako príjemne využitý voľný čas.
Ako už dokonale viem, Kežmarské Tesco má čo ponúknuť a vyplatilo sa nazrieť doň aj teraz.


šaty , F&F- Tesco, 9,50 Eur


kraťasy, F&F- Tesco, 3,60 Eur


časopis Eva aj s doplnkami (Eva horoskopy, Katalóg Nivea for Men, for Women, Nivea ľahké telové mlieko- vzorka, sáčok kávy Jacobs Velvet) , 2,20 Eur

Myslím, že všetky faninky Evy už tento časopis majú, pretože je v predaji už takmer pol mesiaca, ale ja som si naň našla čas až teraz, baby, ktoré ešte júlovú Evu nemáte, šup šup, zachvíľu už nebude.
Po nákupoch som mala ešte čas, tak som sa vybrala do mesta. Slniečko svietilo, vtáčiky štebotali, sadla som si na lavičku a začala čítať časopis. Škoda, že fúkal vietor, takže som si každú chvíľu našla vo vlasoch ihličie a naháňala som časopis po parku. Asi tak po hodine takmer "ničnerobenia" som konečne zavolala Baške , aby som konečne zistila, že už je v KK. Išli sme vonku, na zmrzlinku a langoš, rozprávalli sme sa o Osviemčine a koncentrákoch a ľuďoch , ktorí mohli byť takí krutí, že také niečo vymysleli, Baška mi rozprávala to, čo videla na výlete a dohnala ma tým k slzám. Vážne som v tej chvíli nevedela, čo sa so mnou deje. Jej slová ma tak dostali, že som to predýchavala a takto rozcitlivená som bola najmenej ďalších 15 minút, kedy som už ani nepoznala pravý dôvod , prečo plačem. Jedoducho sa mi všetko zlialo do jedného slaného potoku sĺz stekajúceho po mojej tvári.
Možno to bola práve tá situácia , možno spomienky, možno plány , ktoré sa zničili , možno život ako taký, možno smútok za chyby iných ( Koncentráky) možno to boli moje vlastné chyby ktoré ma tak trápili.
Nakoniec som sa s pomocou mojej najlepšej kamarátky ukľudnila a vydali sme sa na ďalšiu prechádzku po meste. Skončili sme pri tzv. "klietke" , kde sa Baš pokúšala hrať s chalanmi kolotoč,.. ale najlepšia bola tá teta : " Máária, to čo to máte za psa..Boha. To sprostejšieho psa som ešte nevidela!! " (Alexov pes, teda fenka!)
Ešte pred klietkou sme ale boli opäť v Tescu, kde si B. kúpila šatôčky, úplne nádherne kvietočkované tmavé, ktoré jej sedeli , samozrejme ako uliate :) Made for you :) A predtým ešte u Baškinej babky doma , kde sme sa kúsoček zohriali..
Cestou domov , ako vždy, som musela počúvať tie pri*ebané rečy ľudí okolo, resp. dvoch dievčat, ktoré sa rozprávali o tom, ktoré cigarety sú lepšie, a že včera zažili poriadnu ožran-párty, kde stihli opiť svoju triednu učiteľku a daľšiu učiteľku informatiky, že šľapali 9,5 kilometra na chatu a že teraz ide jedna z nich ku nejakému chlapcovi domov, ktorý má 8 súrodencov. Sorry, ale ja nedokážem vypnúť a nepočúvať spolusediacich, nedokážem sa sústrediť len na seba a svoje myšlienky. A oni rozprávali tak nahlas, že to fakt počula najmenej polka autobusu, ľutujme tých, ktorí musia cestovať každý deň.
Ako každú cestu domov z Kežmarku, strávim buď pri depresívnych myšlienkach, alebo rovno slzách. Jediný krát to tak nebolo a to bolo presne v Utorok, 4. januára 2011, pretože v ten deň bolo fakt krásne. Ale dosť bolo depresie.
Veď na svete je toľko pekných vecí. Nejdem tu teraz všetko rozpisovať , lebo nemám čas, už je veľa hodín. Ale teraz sa momentálne teším z môjho obrazu, ktorý som nakreslila ešte začiatkom tohto roka, je to jeden z mála obrazov , ktorý bol na výstave a jediný, ktorý sa mi páči. Konečne som si ho mohla zobrať domov, tkaže vám ho ukážem. Moýno sa vám nebude páčiť, ale fatk som sa snažila.


Abstrakný obraz, Martina Pospíšilová, 14 rokov
"Diverso" -rozmanitý

Btw. Plánujem si ešte zmeniť alebo trochu upraviť Design, nech to tu nie je také tmavé , bez života. Veď príde leto, prázdniny, najradšej by som si tu dala samé kvietočky alebo ružovučké pozadie, nech sa mlžem tešiť zo života :)

ďakujem, Tinka

Len sa usmievaj a mávaj

22. června 2011 v 13:25 | Tinka |  Bolo raz jedno vajcoo... :)
Áno, ďalší článok o smiechu :D
Keď ja sa nedokážem prestať v poslednom čase smiať.
Hlavne keď na mňa prídu stavy, mojích obľúbených 15 minút každý deň, kedy mi je smiešne všetko, ale naozaj všetko. Deje sa to stále, jednoducho bez mojích 15 minút "slávy" alebo lepšie povedané smiechu si ani neviem predstaviť život.:D ide to od pokašlanej písomky cez spadnuté pero až po moje hojdanie na stoličke, veď Miško ( spolusediaci na nemčine) to dokonalé pozná. Najlepšie je , keď sa začne aj on smiať, to som ja už v koncoch. Keď vidím ten jeho rehot- privreté oči ako číňanek, ústa otvorené, akurát mu vidno tie biele zuby, celý sa červená, natriasa ramenami a keď je to možné tak vybuchne na celú triedu. Zrazu nepočuť nič, iba jeho hlas.
Pamätám si na jeden deň, keď sme s Jankou prerábali texty na slovenčine, keď sme zrazu natrafili na jeden nadpis. Bolo tam meno autora . Volal sa Hugolín Gavlovič. Hneď sme sa na seba pozreli a začali vymýšľať niečo čo by sa nám hodilo k tomuto menu. Vyšlo z toho niečo také : ......HugOLÍnŽ GAvloviČE - čiže OLÍŽ GAČE.
Ja viem teraz to nevyznie vôbec smiešne. Ale to si ani neviete predsa , ako sme sa my vtedy nasmiali. Práve sme mali Slovenčinu, všade bolo samé ticho,iba učiteľka niečo rozprávala, takže sme ten smiech museli dusiť v sebe. Zvýjali sme sa pod lavicou ako nekompletné a dievčatá , ktoré sedeli okolo, z nás mali tiež srandu. Dida, Baška, Kika atď. Takže sa z nás stal taký veselý kútik. Po hodine nám jedna spolužiačka povedala, či sme normálne. Ale vždy keď si nato teraz spomeniem, sa začnem smiať.
Fakt je najhoršie, keď sa potrebuješ smiať práve vtedy , keď niesmieš..vtedy je vždy všetko najsmiešnejšie.
Hovorí sa , že sa máme smiať tak, ako keby nás nikto nepočul. Tak ako keby nás nikto nevidel. Ale ako , keď to mám v sebe dusiť. A najviac je nám smiešne, keď je sitácia vážna.
Ja to proste beriem tak, že Smiech je metla, ktorá zmená špiny zo srdca.
Úsmev lieči, ale rovno oživuje.
Mám tu pre vás pár obrázkov na pobavenie. Teda aspoň mňa to pobavilo. Neviem, možno mám znovu svojich 15 minút , kedy mi je všetko smiešne. ALe všetko.












Ale toto je the best of the best.....

Pekný deň, Tinka

30. február

20. června 2011 v 22:09 | tinka |  Bolo raz jedno vajcoo... :)
Ráno, veľa radostí v správach,
zas mi raz chutí káva,
slnko svieti príjemne.
Vôbec nebolí ma už hlava,
výborne sa mi vstáva,
včera to bolo príšerné.
Viem, že od rána na mňa myslíš
a to mi dáva kyslík.
Všetko chytá rýchly spád,
neviem, či stále snívam,
raz za čas to tak býva,
príde táto
POHODA.
A ja fakt neviem,
či ma klame kalendár.
Nie, veď je na ňom
Tridsiaty február.

(:* Iné kafé je jednoducho kvalitka)

Ach, kedy príde ten náš tridsiaty február? Deň, kedy bude všetko dokonalé. Jediné , čo ma teraz drží nad vodou od totálneho zrútenia sa je pár ľudí, slniečko, muzička a hlavne pocit, že už o pár dní budú Práázdniny. Keď ráno vstanem s tým, že sa musím ponáhľať do školy, a keďže ja mám dlhé káble, až o pár minút si uvedomím že sa nemusím nikde ponáhľať. Parádička, veď sú prázdniny. Sloboda, voľnosť, pokoj a čas. Čas, to je teraz to jediné , čo potrebujem. V rôznych oblastiach. Veď , sakra, ja si už nedokážem nájsť čas ani na učesanie si vlasov ( dosť primitívny príklad), akožee, už by trebalo. A v škole?? ách, to sa tam už nedá vydržať. Síce sa už neučíme, známky zaokrúhlené, s vysvedčením som spokojná, mám len jednu dvojku, chodíme sa tam len najesť a pokecať. Nuda neskutočná. Dneska sme mali zastupovanú hodinu a namiesto sme hrali Milionára, samozrejme že po nemecky ( ako inak, bilinky). Jedna spolužiačka nám odchádza zo školy a v poslednom čase si myslí že si môže robiť čo chce.Neučí sa celý rok a potom sa čuduje že má 4 z matiky. My sme pre ňu už len budúci bývalí spolužiaci tak dáva poriadne odkury. Jasne pokaz si vzťahy na konci roka a choď si na dolný gympel za svojou Laurikou. :) No dobre, dosť bolo ohováračiek. Ale chápete, do každého rýpe, dokonca aj do Paťky .
(Cause you face is really fucked up :D :D :D )

Tento týždeň bude tzv. Projektový týždeň, kde budeme viacmenej nacvičovať program na 20 výročie školy na budúci rok. Pani učiteľka vie, že chodím na tanečnú, takže ma už pekne zapracovala do programu aj so spolužiačkou a ani sa nepýtala , či vôbec chcem alebo resp. som schopná spraviť nejakú choreografiu, čo vám poviem: Niesom!! Som z toho na nervy, chce od nás dve choreografie, a ja nechcem aby to bolo odfláknuté, lebo veľa ludí si povie že, veď to je len školské predstavenie. To môže byť nejaká cesnačka. No nemôže, mne na tom záleží. Ale vidím, že ostatným nie, na tanec sa prihlásilo dosť ľudí, lenže polovica z nich a hlavne tie, ktoré fakt vedia tancovať na projektovom týždni nebudú, takže nemáme šancu niečo spraviť, milé moje. Dosť bieda no. :)
Ale toto ťažké obdobie má aj svoje svetlé stránky. Snažím sa užiť si všetko čo sa dá. Každú voľnú aj nevoľnú chvíľu zabiť niečím, čo ma nenudí. S niekým, koho ľúbim. A hneď ide všetko ľahšie. Keď existuje láska, hneď je všetko ľahšie. Aj tie najťažšie problémy zničí predstava usmievavých ľudí, ktorých stretávam každý deň, či už v škole, vonku, v kaviarňach, alebo najmä doma. Mamka, Tatko, Riško, Renátka- rodinka dokonalých. Pre mňa určite.
Snažím sa spraviť si z každého dňa ten svoj 30.február. Ten dokonalý deň, ktorý nepremrhám v posteli so skleslou náladou alebo len v škole s unaveným xichtom :D aj keď tam stretávam užasných ľudí. Thank you 1.E and the rest. :**
Ako sa hovorí, daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom tvojho života. Ten môj najkrajší už bol, zatiaľ..ale šancu môžem dať vždy, možno príde ešte krajší. Tak na vlastnej svadbe pravdepodobne, ak nejaká bude :D :D


Tinka

Hlavne s úsmevom

17. června 2011 v 19:13 | Martinka |  For My Valentine

Glimlag
Smile
Irribarre
Úsměv
Naeratus
Hymy
Sourire
Glimlach
Mosoly
Sonrisa
Leende
Sorriso
Gwenu
Lächeln

Alebo jednoducho a po slovensky Úsmev. To je to, čo si na človeku všimnem ako prvé. Úsmev a ruky. To je moje. Až potom ma zaujímajú oči, vlasy a celkový dojem.
Pretože Úsmev je veľmi dôležitý. Pretože ten je všade rovnaký. Či už si Američan alebo Slovák.
Pretože ten nás drží nad vodou.
Ja ho pokladám sa príjemné spojené s užitočným. Príjemné, pretože keď sa na teba niekto usmeje, hneď máš lepší deň a vyššiu úroveň nálady. Nič sa ti nezdá až také hrozné a máš dôvod usmiať sa aj ty. Pretože úsmev lieči. A smiech oživuje.
Užitočné, pretože keby nebolo úsmevu, žili by sme ako to ľudia v tom meste zo skladby Smrť Jánošíkova. Mesto mŕtve , ponuré, tiché, Prekliate.
A tak sa usmievajme od rána do večera.
Ráno sa zobudím.
Raňajky.
Obliekanie.
Zuby a vlasy.
Škola.
Krúžky.
Vonku.
Učiť sa.
Šeherezáda.
Postel.
Hlavne s úsmevom :**

Pretože ...úsmev je krivka , ktorá urovná všetky spory.
... úsmev je druhá najkrajšia vec, ktorú môžeš spraviť s ústami.
.... úsmev zbližuje.
... každý deň mám nejaký dôvod na úsmev. Aj keď plačem.
...úsmev pristane každému bez rozdielu.
... láska začína úsmevom.
...úsmev je najkratšia vzdialenosť medzi ľudmi

Days go by and I still thing of you

14. června 2011 v 20:01 | Tinka |  Hudba


Hej!
Našla som ďalší odpáľ. Teda aspoň mne sa to páči, nie je to také super ako Party Rock Anthem, ale tá pesnička nie je na zahodenie. Trošku nudná ,ale vymakaná.
Je to vlastne o jednom chlapovi, ktorý stratil svoje dievča, pretože stále tancoval.. SMutné že? ..jednoducho ho opustila.
A teraz tancuje, každý rok , v ten istý deň od východu slnka až po jeho západ.
HE DANCES TO BRING HER BACK.
Pozerajte text , je to tam všetko vysvetlené. A pekne.
Okrem toho tancuje tiež parádne, teda mne sa to páči. Pohyby :*
takže, hop šup a potom chcem vedieť , či sa vám to páčilo :)
Ahoj :D

Tinka


Svoj kríž si budem nosiť sama

11. června 2011 v 20:56 | Tinka |  In my head
Nie, toto nie je možné. Ja už nevýjdem z bytu, ostanem vo svojom svete. Tam nikomu neubližim, nikoho nesklamem, tam bude všetko v poriadku. Radšej ostanem doma,hmm..ako keby mi to pomohlo.


So strachom odomykám dvere a pomaly vchádzam dnu. Poobzerám sa, nepočujem ani muchu. Žiadne kroky, ani hlasy. Vojdem. Pozriem do obývačky, naozaj nikto nie je doma. Prezlečiem sa, zapnem telku, vzápätí ju vypnem, idem k počítaču. Som zo seba neskutočne sklamaná, toto sa nemalo stať. Nechcela som ho sklamať...
Najhoršie natom je , že o tom ešte nevie. Netrpezlivo vyčkávam, kým sa vráti. Kým sa mi pozrie do očí a povie, že som to pokazila. Nech sa na mňa vykričí, nech sa nahnevá, bude to lepšie.Radšej nech to je nahlas, ako keby mal skloniť hlavu a potichu povedať, že jeho dcéra je neschopná. Bude to pre mňa vykúpenie oproti jeho reakciám, ktorých sa tak bojím.
Ktoré očakávam.
Celý večer čakám, pripravujem si odpovede, ktoré aj tak nepoužijem. Vypínam počítač, ľahnem si na postel a stále čakám. Zrazu počujem štrnganie kľúčikov, šialenstvo sa môže začať. No ja som rýchlejšia, nestihnú ani otvoriť dvere, kým ja pribehnem a otvorím. To, čo tam vidím, ma vôbec neprekvapuje. Tri tváre, veľmi známe tváre, unavené, no vysmiate. Rýchlo im úsmev opätujem, pozravím a pustím ich dnu. V tom momente si však spomeniem, že ich o malú chvíľku o ten úsmev pripravím. Cítim sa ešte horšie.
Ako predpokladám, ocko sa ihneď pýta, čo s tým. " Nie dobre" odpovedám a počujem ako sa mi trasie hlas. Leží to na stole v obývačke, tak samo, tak opustené, ako svetlo v tme. Lenže toto svetlo nepredstavuje žiadnu nádej. Práve naopak. Tatko príde, sadne si na gauč, ja sa opriem o skriňu a ticho čakám, čo odpovie. Už sa to začína..
Ako som očakávala, žiaden krik ani hnev. Iba výčitky a sklamanie, tichý hlas a pohľad, pri ktorom mi puká srdce, radšej sa pozerám dole. Pozerám sa na svoje trasúce ruky a snažím sa to zastaviť. Snažím sa mu všetko vysvetliť, no predtým sa odhodlám povedať: " Ani sa nepýtaj, koľko to stálo." "Koľko?" "Tridsať?" Nádych. " Čože? za toto ? " Moju myseľ však zamestnáva len jedno slovíčko. Prepáč. Prepáč, prepáč.
Toto už nevydržím, odchádzam. Vojdem do izby, pozriem na mobil. 22:55. Mám zmeškaný hovor. Od Maťa. Mrzí ma to, dneska nie. Dneska je ten čas odísť z reálneho sveta a zatvoriť sa do toho svojho. Vypínam mobil a hodím ho na to najtmavšie miesto, ktoré vidím. Nekoordinovane sa pokúšam sadnúť si, keď počujem z obývačky hlas: " Dones mi účet, prosím ťa." Už sa to nesie, nech mi uverí. Keď sa naň pozrie, začne rozprávať niečo o tom, že je to podvod, že za pár papierov odo mňa nemôžu toto čakať. Áno, môžu. Podľa cenníka správne.
Cítim, že tu už nemám čo robiť. Tak sa idem prejsť, po byte. Vojdem do sestrinej izby. Mamka. Viem , že je tu, ale ani sa naňu nepozriem. " Ahoj Martinka, ako bolo na vystúpení? " Nepočúvam, sadnem si na posteľ, vložím si tvár do dlaní, schúlim sa do klbka ako malý psíček a začnem plakať. Tak divoko, že sa musím krotiť. Moje slzy sa valia neuveriteľnou rýchlosťou po okrúhlej horiacej diaľnici. Po líci. Po dvoch sekundách mám mokré ruky, no je mi to jedno. Mamka pribehne ku mne, objíme ma a chce vedieť čo sa stalo. A ako mám rozprávať s hrčou v hrdle? No ona nalieha ,stále cítim, ako ma rukou hladí a drží ma v náručí. V tom teplom, pokojnom, matkinom náručí ( v hlave sa mi ihneď vybaví teplé kakao, ako jedna z ďalších spomienok na deststvo). Nakoniec jej to nejako polopaticky vysvetlím a ona pochopí. Niečo hovorí, no ja neviem čo. Vnímam len kyslosť mojích sĺz. Pália ma už aj na rukách.
V zápätí vojde ocko do izby a ospravedlňujúco vraví, že ma z ničoho neobvinil, že mi nič nevyčítal, že nemám prečo plakať. Ale ja mám dôvod, to že som ho sklamala. To mi stačí, nepotrebujem ani nejaké obvinenia. Povie, že sa to pokúsi nejako napraviť na počítači, len mu musím požičať USB. To je to najmenej. Pozbieram sily a vstanem, podám mu USB a čakám pri ňom, kým nájde to, čo chce. Predtým , ako to nájde, mu však vyskočí upozornenie, že na mojom kľúči sa našiel vírus. Zas??? Nie toto nie.
" Výborne. Ty čo s tými Usb robíš? Už minule si tam mala vírus. Nedokážeš si nato dávať pozor? Načo som ti ho kupoval? "
Do rozhovoru sa zapojí mamka, snaží sa mi pomôcť: " To už môže aj zato, že má na kľúči vírus? " A je to tu , začína konečne krik. Už mi to "chýbalo". Cez celú chodbu sa ozve : " Ty sa v tom nerozumieš , tak sa do toho nestaraj"
" Jasné, lebo my za všetko môžeme a ty si úžasný" Mamka odíde. Toto nedokážem počúvať, líca mám opäť mokré, búcham si hlavu o stenu, pritom počujem ako si ocko hovorí: " Veď dobre, ja som vždy na vine. " Reštartuje počítač a skúša to znova. Podarí sa , no je tu ďalší problém.
" Veď to nie je priečinok, to je len zástupca!! Nejde mi to otvoriť."
To už môžem aj zato? Do riti, veď ja ani neviem čo je to zástupca priečinku!!!
Posiela ma spať, chce si to dokončiť sám. Nemám inú možnosť, ináč sa asi zložím. Prídem do izby a začnem upratovať, o pol dvanástej večer. Po chvíli, počujem ako ide ocko do tiež do postele, tak zhasnem svetlo aj ja. No nemala som to robiť, počujem ako sa hádajú, počujem každé slovo, cez dvoje dverí. Ležím v posteli a len počúvam. Hádka naberá na obrátkach, to nie. Vyskočím s postele a bežím ku rodičom, vyvalím dvere s takou silou, že obidvaja v momente stíchnu. Vravím , aby sa už nehádali, že je to moja vina. ďalej nepočúvam. Vraciam sa do postele, ľahnem si a plačem, ešte viac ako predtým. Brata to po chvíli prestane baviť, tak ma pošle preč. Idem do sestrinej izby, ona nie je doma. Zapnem svetlo, a postavím sa pred zrkadlo. Bosé nohy, tričko s náspisom" I love Labradors", na krku retiazka s mojimi príveskami.
Tajomnosť,rozvaha, rafinovanosť, charizma,smiech,pokoj, hra s ohňom, neodolateľnosť.
V tejto chvíli sa cítim len tú Hru s ohňom. Pozriem sa na zrkadlový odraz mojej tváre. Nespoznávam sa. Ani sa poriadne nevidím, moje oči zahmlieva prúd slanej vody, napoly oslepená však zbadám čierne škvrny pod očami a na celej tvári, krvavo-červené opuchnuté pery , jednoducho Chodiaca Katastrofa.
Rýchlo si utriem rozmazanú maskaru a odídem do postele. Snažím sa byť maximálne potichu, nechcem nahnevať ešte aj brata. Stále počujem hlasy, teraz už nie tak hlasno. Snažím sa nevnímať. Už to nevydržím. Ticho. Už nepočujem nič. iba tlkot môjho srdca.Ten zvuk, ktorý by som v tejto chvíli najradšej navždy zastavila, mi vrazí do hlavy , nechce odtiaľ odísť. Bolí ma hlava strašne. Brat už spí. Môžem sa začať modliť.
" Bože, ja viem, že je to moja chyba, viem to, potrestaj len mňa , nikoho iného, ja za to môžem. AMEN."

LMFAO- Party rock anthem

10. června 2011 v 12:09 | Martinka |  Hudba


Pre Dašku a Paťku na ich osobnú žiadosť.

Prvý krát , keď som počula tú pesničku, som ležala v posteli, unavená a bezvládna. Bolo to v rádiu, Funko? Alebo Európa 2? to je jedno. Tá pesnička ma postavila na nohy. Nepoznala som ju. Ani som nevedela , čo to je. Zapamätala som si jediné. Every day I´m shufflin´
Môj brat si to hneď obľúbil, ukázal mi klip a ja som bola nadšená. Nie je to nič svetoborné, ale keď sa zíde celé mesto, aby.."šaflovali", paráda. To by trebalo aj u nás, na oživenie nášho Popradu. Tak dúfam že sa vám bude páčiť. Poprosím hodnotenie :) :)

A dievčatá, skúste to v podpätkoch :D :D

Tinka


Then I´ll be your hero

10. června 2011 v 11:54 | Tinka |  Hudba
I´m no superman. I can´t take your hand and fly you anywhere you wanna go. I can´t read your mind, like a Billboard sign and tell you everything you wanna hear,but I´ll be your hero. I can be everything you need. If you´re the one for me, like gravity, I´ll be unstoppable. Yeah, I believe in destiny. I may be an ordinary girl with heart and soul, but if you´re the one for me, then I´ll be your hero.
Searching high and low, trying every row. If I see your face, I´ll barely know.I put my trust in faith.If you will come my way and if it's bright. It's undeniable. So incredible, some kind of miracle, when it´s meant to be I´ll be your hero. So, I´ll wait, wait for you.

Then I´ll be your hero!!

Odveci článok.

Iba sa mi páči ten text :)

Tinka




Remember the crazy moments

10. června 2011 v 11:40 | Martinka |  For My Valentine



Aké už len my môžme mať problémy však?
Veď sme len malé deti, ktoré riešia jedine svoj outfit, a to, komu teraz napíšu na Facebooku.
My a skutočné problémy?
Neexistuje. To riešia len dospelí.
Nepočuli ste toto už niekde?
Ja áno. Každý deň to počúvam.
No ľudia sú rôzni. Pre každého je dôležité niečo iné.
Od make-upu cez oblečenie, tínedžerskú lásku až po malú iskričku nádeje, keď sa už fakt nemáš čoho chytiť.
Aj toto riešia ľudia každý deň, stále sa len niekam ponáhľajú, náháňajú kariéru a peniaze, starajú sa o seba, žijú v tom bludnom kruhu s názvom Stereotyp.
Náhlia sa do práce alebo do školy, sú zaneprázdení, potom na rôzne poobedňajšie aktivity alebo krúžky, večer domov. a stále dookola to isté.
A pritom všetkom zhone zabúdajú na to najdôležitejšie.
Zabúdajú sa usmiať na milovaných, zabúdajú sa smiať a zabávať, užívať si každú chvíľu.
Zabúdajú žiť.
V poslednej dobe je to tak aj u mňa, nič nestíham, všetko spravím na poslednú chvíľu, všetko toto sa deje väčšinou pod veľkým stressom a tlakom. Ja už takto nechcem žiť, márne a potichučky čakám , kedy už konečne príde ten deň D. Kedy sa už konečne ráno zobudím, otvorím oči a zas ich zavriem s veľkou spokojnosťou pretože budem vedieť, že sa nikde nemusím ponáhľať. Pretože sú prázdniny. Už len pár dní, tri týždne či koľko, no mne sa to zdá ako večnosť.
Svoj život nežijem , iba prežívam, deň za dňom , týždeň za týždňom. Nevidím v tom zmysel.
A tento článok nemal byť o tom. Nebal byť o mojom rozjímaní.
Chcela som vám pripomenúť šialené momenty, ktoré navždy zostanú v mojej Pamäti. Veď nato sú fotky, aby si človek po rokoch pripomenul, že vtedy bol ešte šťastný.
A ja som bola fakt šťastná.
A to je jeden z mojich zmyslov života.
Nepotrebujem vlastniť firmy, ani 4 audiny vo vlastnej garáži. Načo mi to bude? Čo z toho budem mať? Možno poniaze. Fajn, ale to nás šťastnými nespraví ( až na pár výnimok) :D
Tu by som vám chcela pripomenúť smiech a šialenstvo pubertálneho veku.

V celom článku pár ukážok môjich šialených momentov.

Nočná mora ( časť. 4)

9. června 2011 v 20:48 | Martinka |  In my head

"Pripraviť sa, pozor, štart." Napne svaly, zamerá cieľ a prudko vyštartuje. Ja sa ihneď pohnem, nadýchnem sa a bežím za ním. Som mu v pätách. Nie som žiaden Usaim Bolt, ale po roku plnom namakaných tréningov mám vcelku dobrú kondičku. Malá tanečnica však nemôže prekonať stosedemdesiatpäť centimetrového hokejbalistu, nech sa snaží akokoľvek. Potiahnem ho za tričko, on sa zasmeje a beží ďalej. Lenže ja sa nevzdávam. Z päťdesiatich metrov mi treba už len štyridsaťosem. V pohode. Stále udržiavam tempo, ale mám príliš krátke nohy na to, aby som ho predbehla. Spoločne preskakujeme malý potôčik a za ním nám ostáva už len dvanásť metrov ku zaprašenému chodníku, ktorý vedie do lesa. Strácam sily. No nie som jediná. Aspoň to ma teší.
" Fajn, vyhral si, vzdávam sa." lapám po dychu a klesám na trávu tesne vedľa cieľa. Opriem sa o vlastné nohy a kľačím, rukami sa prehrabávam v tráve, tvárim sa, že ma náramne zaujíma. Zdvihnem hlavu, uprene sa naňho zahľadím, tiež ďalej nevládze. S ťažkosťami vstanem, naberiem nový dych, hneď mi je lepšie. Podídem bližšie, chytím ho za krk a pobozkám ho na horúce líce.
" Ty môj šampión!"
" Tvoj šampión práve nabral nové sily na prechádzku s krásnou princeznou."
" Prestaň, lebo začnem žiarliť."
" Ty si moja princezná!"
" Tak potom nenamietam," odvetím s úžasom , "takže kam sa chystáš odviezť svoju princeznú? Zamknúť do strašideľného zámku a nechať strážiť drakmi?"
" Chystám sa odprevadiť ju na čarovnú lúku a tam vykričať celému svetu, ako veľmi ju ľúbim."
Zrazu opäť vládze a ja sa nestačím čudovať ako rýchlo ideme. Mieri niekam, kde ja to nepoznám. Veď ani on, ale tvári sa , ako keby tu už niekedy bol. Chvíľu mlčky kráčame ruka v ruke hore nejakým kopcom. Zrazu ma potiahne za ruku a začne bežať rýchlejšie. Vravím mu, aby spomalil, veď máme čas. Nevšíma si moje slová.
Keď konečne dorazíme na lúku, nevládzem ani dýchať. Klesám na trávu, aby som si mohla trochu oddýchnuť. No on ma v poslednej chvíli zachytí, berie mi tvár do dlaní a hlboko sa mi zahľadí do očí.
Som zmätená. Výraz ma chladný, neusmieva sa, no oči mu žiaria ako blesky.
" Ľúbim ťa, Tinka."
Rozplývam sa, no nedokážem si pomôcť. Veľmi rada provokujem, a nezdržím sa ani teraz.
"Nechcel si to náhodou vykričať celému svetu?" pýtam sa s úškrnom na tvári.
" Práve sa stalo," hovorí a ja nechápem, " ty si môj celý svet." Už chápem.
S úžasom na ňho hľadím, všetky moje provokatívne slová sa stratia. Nedokážem nič povedať. Srdce mi búši tak prudko, ako keby mi malo vyletieť z hrude. Ešte stále je vážny a mne sa tiež stráca ten štipľavý úsmev. Nahrádza ho pohľad, ktorý neviem ani ja pomenovať. Následne ho pobozkám, pretože ešte stále neviem nájsť správne slová. On mi bozk opätuje a pritisne si ma k sebe tak silno, že nedokážem stáť na nohách. Obaja sa zvalíme na zem, a pár sekúnd kotúľame dolu kopcom.Cítim, ako ma chytí za hlavu, aby sa mi nič nestalo. Zastavíme sa a ja spozorujem, ako sama kontrolujem, či je všetko v poriadku.