♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Nočná mora (3.časť)

31. května 2011 v 19:00 | Tinka |  In my head
"Kam ideme?"
" Uvidíš." Chytím ho za ruku a vediem. Chcem ho zobrať na jedno miesto, môjmu srdcu veľmi blízke. Neustále sa vypytuje, či je to ešte ďaleko, ako dlho tam pôjdeme, či tam chodí veľa ľudí, kde to vlastne je,...
Nechce sa mi to vysvetľovať, radšej nech to uvidí na vlastné oči, ale on nie. Rozmýšľam, čo mu poviem, nakoniec sa nadýchnem a spustím. "Nie je to v meste. Kúsok odtiaľ, ale neboj sa, je to asi desať minút cesty pešo. Ľudia tam chodia na prechádzky, vyvenčiť deti a oddýchnuť si. Jazdí sa tam na koňoch, vlastne preto to všetci Popradčania volajú "Pri koňoch" . Ukážem ti, je tam krásny výhľad, hlavne za takého slnečného dňa ako dnes, sadneme si na takú malú tribúnu. Výborne sa tam rozmýšla. Vlastné skúsenosti."
" Chodíš tam často?" pozerá na mňa spýtavým pohľadom. Myknem plecami a zahľadím sa pred seba. Tvarím sa ľahostajne, no v skutočnosti je pre mňa tento okamih neuveriteľný. Teraz mám všetko , čo si môžem priať. Na nebi ani obláčika, ja držím za ruku môjho chlapca a myslím si, že slnko svieti len pre nás. Kráčame tam, kde to milujem a zrazu mám potrebu usmievať sa. Prvý človek, ktorému svoj úsmev darujem, je asi tridsať centimetrov odo mňa. Keď to uvidí, usmeje sa aj on na mňa a pokračujeme ďalej v ceste a v našich vždy "zmysluplných" konverzáciách.
Keď konečne dorazíme a sadneme si na tribúnu, pozriem sa koľko je hodín. No dobre, netrvalo to len desať minút, ako som povedala. Zatvárim sa zmätene, on si to všimne. Zahľadí sa na mňa, ja sa ihneď ukludním a uškrniem sa. Sedíme takto pár sekúnd, kým neskloní hlavu a nenahne sa bližšie. Jemne mi pritisne pery na krk, ja sa automaticky nakloním , aby mohol pokračovať. No skôr, ako stihnem zareagovať, opäť sa zdvihne a šepne:
"Vieš o tom, že sme spolu už päť mesiacov a dvatsať dní? To znamená presne 172 dní a pár hodín."
Klesne lícom na moje a jednou rukou ma chytí okolo pásu. Ja mu položím ľavú ruku na rameno, druhou si ho pritiahnem bližšie k sebe. To, čo práve povedal, ma prekvapí. Netušila som , že si to takto presne pamätá. Väčšinou sa takými vecami zaoberajú dievčatá. V tej chvíli si robím výčitky svedomia, že to mne nenapadlo. V poslednom čase som toho mala tak veľa, že som nevedela, čo skôr. Jasné, že viem kedy sme sa dali dokopy, statočne rátam mesiace. Každý mesiac deviateho si uvedomím, že sme spolu o ďalších tridsať alebo tridsaťjeden dní dlhšie.
" Vieš o tom, že si jediný, pri ktorom si nevšímam, ako rýchlo ten čas letí?"
Podvihnem obočie a čakám, čo povie. On sa len šibalsky uškerí a zahľadí priamo pred seba. Opriem si oňho hlavu a chvíľu takto mlčky sedíme.
" Poďme sa prejsť." povie a začne sa pomaly zdvíhať.Neviem, čo má v pláne.
"Dobre"
Zíde po schodoch z tribúny, otáča sa a podáva mi ruku, aby mi pomohol. Netreba, vyšvihnem nohu cez zábradlie a preskočím ho skôr, ako stihne zareagovať. Keď ladne dopadnem na nohy a zdvihnem hlavu, rukou si pohladí vlastnú tvár, zastane na brade a v hlave konštatuje to, čo práve videl. Mrmle niečo v zmysle , že som šikovná, no ďalej zamyslene hľadí do diaľky. Zrazu sa vystrie, napne svaly a s úsmevom na perách a iskrami v očiach povie: " Kto bude posledný tam pri tom chodníku, platí dnešnú kofolu." Hm, silná motivácia. Tieto slová si však nechám pre seba. Vidím, že je pripravený vyhrať. Neodporujem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Maťa Maťa | Web | 2. června 2011 v 15:10 | Reagovat

Neviem, či je tento príbeh pravdivý, ale jedno čo viem  je, že presne taký by som chcela zažiť, mať niekoho takého pri sebe...:)

2 Barborka Barborka | Web | 4. června 2011 v 12:13 | Reagovat

Moja :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama