♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Don´t talk to me! (1)

14. května 2011 v 11:16 | Martinka |  In my head
Sedím vedľa postele, na kolenách držím laptop, ruky sa mi klepú. Od zimy. Som tu sama, zaneprázdnená. Hľadám nejakú deku, niečo, čo ma zahreje.
Zrazu počujem svoje meno. Ale z mojích úst nevýchádza žiaden zvuk. Ide to z prava? Z obývačky. Ten tón hlasu dôverne poznám. Niečo som spravila, niečo, za čo budem teraz pykať. Ale nereagujem. Som príliš stuhnutá. Znova: " Martinka, poď sem. Hneď! " ozve sa hlas môjha ocka, v jeho tóne cítiť podráždenie. Automaticky sa zdvíham. Položím notebook vedľa seba, predtým ešte stihnem minimalizovať pár stránok a vymotať sa z káblov. Keď už som na nohách, vykročím. Pár krokov a som tam.
Zazerajú na mňa 2 páry očí. Rodičia sedia blízko seba, opretí jeden o druhého. Sú zakrytí jednou dekou. Ako im je dobre!
Tak čo som potom spravila ja??
Pri pohľade na mňa len vzdychnú sa spustia:" Ako to, že ani neviem, že si doma? Znova sedíš za tým počítačom? "
" Ale ja.."
" Okamžite ho vypni!"
" Ale mami, ne.." výhovorky mi nepomôžu. Mamku vystrieda ocko: " Neodvrávaj, nič nerobíš, len vkuse sedíš pri tom počítači, ja ti ho raz zoberiem."
Nestíham sa ani nedýchnuť a už znovu dostanem sprchu výčitiek: " Nedohodli sme sa náhodou na niečom? Mala si upratať spoločnú chodbu! "
" Mala som výtvarnú, nemohla som. "
" Ale teraz môžeš. "
" Je pol deviatej večer."
" Mala si to spraviť už dávno, cez víkend si nemohla, upraceš to dnes. A nabúce si rozmysli, či budeš chcieť ísť do toho Kežmarku! "
Náš rozhovor sa pomaly, ale isto mení na hádku, a to nechcem. Pozriem na oboch, potom ešte hodím očko po bratovi , či si náhodou nerobí žarty. Zatnem zuby tak, aby to videli, ruky zovriem v päste a bez slova odchádzam do izby. Bože.
Nerozvážne zabuchnem dvere, zvalím sa na zem, snažím sa pomaly dýchať. Teraz neviem, či cítim hnev alebo slzy. Toto milujem. Niekedy minulý štvrtok mi len tak, medzi rečou, oznámili, že tento týždeň máme službu a už sme zrazu dohodnutí. No teraz nie je čas na polemyzovanie.
Po pár sekundách vypnem počítač, odnesiem ho do obývačky a idem napustiť vedro s teplou vodou. A naschvál dám studenú :D Hľadám Jar, alebo nejaký čistiaci prostriedok , ktorý nie je prázdny. Pritom rozmýšľam, prechádzam sa po byte ako duch. Bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Nájdem čistič a nastriekam ho do vedra s vodou. Potom ho vynesiem na chodbu v spoločných priestoroch a upratovanie sa môže začať. Dlážka pri bytoch, pri výťahoch, na schodoch. Koniec.
Keď som hotová, odložím metlu, vyžmýkam handru a vylievam špinavú vodu.
Po ceste do izby ma ešte zastaví ocko. Sedí, ako zvyčajne, vo svojej "minipracovni", odpovedá na nejaké maily a píše nové objednávky. Medzi tým pozrie na mňa, premeria si ma od hlavy po päty ( zase som v riti ). Nakoniec sa mi zahľadí do očí a chladne potichu povie: " Ako to, že si nevedela, že máš ísť upratať chodbu? " ( Ešte stále tá chodba?? ďakujem)
"Vedela, ale nie, že to mám spraviť dnes, a ešte k tomu večer."
" Ale vedela, tak mi neklam! A od teraz sa budeš pýtať, keď budeš chcieť ísť na počítač, je ti to jasné?"
" Hej." vyslovím s vyklepaným hlasom.
Tak mi treba, je to moja vina. Poberám sa späť do svojho kráľovstva, kde ma nikto nevyrušuje. Ľahnem si na postel s lesklými očami. Paplón pre mňa nehrá dôležitú úlohu. Slzy sa mi valia z očí ako vodopád, kotúľajú sa priamo na môj vankúš, ktorý je v okamihu celý premočený. Ako vždy pri plači, krúti sa mi hlava, líca sú rozpálené. Nejde o tú debilnú chodbu, ide o ten výraz v tvári, keď mi to hovoril, o ten hnev a potupu, ktorú mi vpichol do srdca ako dračiu dýku.
Zakryjem sa a potichu si utieram slzy. Po chvíľke znova otvorím oči, hrča z hrdla odchádza. Pozriem sa na seba, lampa ma oslepuje. Postavím sa a pomaly kráčam do obývačky, pritom sa snažím dýchať pravidelne. Ocko tam nie je a tak si potichu sadnem, zakryjem sa dekou a opriem o radiátor.
V telke ide Tisíc a jedna noc, no dnes na ňu nemám chuť. Len hľadím do vzduchoprázdna a rozmýšľam. Rozmýšľam, čo by som teraz povedala, keby sa ma mama spýtala, prečo plačem. Neviem, načo mi to bude, ona sa o také veci nezaujíma. Ju moje city netrápia, ani raz sa ma nespýtala, ako sa cítim. Tak prečo by sa teraz mala? v našej rodine som len trápna 14-ročná puberťáčka, ktorá nepozná ešte skutočné city. Ani nevie, čo sú to poriadne problémy, má len komplexy zo samej seba. A to nestojí za reč, však?

( Toto nieje fikcia.)
M.P.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Trish Trish | Web | 14. května 2011 v 18:58 | Reagovat

Tinka, tak, ako si mi minule hovorila, že sa ti páčil môj článok Without me a že presne vystihoval tvoje pocity, tak teraz ja musím súhlasiť s týmto tvojim článkom. Vieš, ako často mi toto robia moji rodičia?... Minimálne raz do dňa. Neustále ma potupujú a ponižujú, veď som len sprosté decko, čo má všetko, na čo si len pomyslí. Tak nech za to pomáha, urobíme si z nej slúžku... ://
Je to otrasný pocit, úplne chápem, čo prežívaš.

2 Barborka Barborka | 15. května 2011 v 15:01 | Reagovat

ach jaj... :) je to krásny článok, ale trochu ma desí :D

3 Daduška Daduška | Web | 15. května 2011 v 16:29 | Reagovat

viem, ako si mi o tom vravela v škole, bolo to určite dosť nepríjemné. Ale myslím, že každý takéto podrypovacie nálady rodičov pozná a zostáva nám len cez takéto obdobie poriadne zaťať zuby..

4 Tinka Tinka | 15. května 2011 v 18:12 | Reagovat

[1]:Sme natom podobne, moja.

[2]: Baška, prečo ťa desí??

[3]:Hej, ale nemali by sme sa báť vlastných rodičov, lebo ja viem, čo je to hádať sa s rodičmi, to som si už zvykla..ale v poslednom čase je to niečo iné..ja mám normálne strach!! ..

5 JanTuška JanTuška | Web | 15. května 2011 v 18:29 | Reagovat

Tinka, v našom veku sa každému vzťah s rodičmi trošku prebrusuje a narušuje a upevňuje a všetko možné, proste prechádza zmenou ... hádky s rodičmi sú bežné ale nie vážne, lebo ide často iba o takéto maličkosti-to môžme byť radi ..(a zväčša ide o upratovanie!! :D ..)nejak to už prežijeme, zase také hrozné to nie je, každý si tým prejde :)

6 Tinka Tinka | 15. května 2011 v 18:36 | Reagovat

[5]: ja viem viem..ale vtedy som mala poburene pocity a sa mi chcelo o tom napisat článok..taže asi tak..:) ja viem, su aj ovela dolezitejsie problémy a môžme dakovať, že nejakých rodičov máme..a inač ,už som ti odpísala na ten tvoj dlhokánský komentár k tomu staremu clánku :)

7 Nettka Nettka | Web | 15. května 2011 v 19:14 | Reagovat

nesnáším když si rodiče myslí, že tomu ještě nerozumíme. že, když nám je 14, tak nevíme, co to jsou city a problémy. jim připadají naše problémy malicherné a pro nás jsou stejné jako pro ně ty jejich. doufám, že jednou nastoupí taková generace rodičů, která to bude chápat. řekla bych: já to chápat budu, ale kdo ví, jak my se budeme chovat ke svým dětem. štve nás, že nám nic nedovolují, nadávají nám, ale možná, že budeme taky takoví... mají o nás přece starost.

8 Barborka Barborka | 16. května 2011 v 15:49 | Reagovat

[4]: Tinka, neviem sama.. :)

9 Ennie Ennie | Web | 18. května 2011 v 19:34 | Reagovat

Děkujuu :)) To bylo je na včera,už je to v pořádku,všechno pojede tak jako doteď :)

10 LeNiK :) LeNiK :) | 21. května 2011 v 21:39 | Reagovat

Ten clanok je uplne nadherny! Viem ze je smutny a nieje na nom asi vela pozitivyneho ale je proste krasny! Nikdy by som nepovedala ze niekto 14 rocny napise takyto krasny a citlivy clanok :) Fakt nadhera ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama