♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Květen 2011

I don´t know, if i am happy

31. května 2011 v 20:20 | M. |  Bolo raz jedno vajcoo... :)
Mám všetko, čo potrebujem a stále nemám všetko čo chcem.
Mám všetko, čo ma robí šťastnou a aj tak nie som šťastná.
Mám všetko , čo milujem a ja viem, že neľúbim úplne.
Mám tisíc dôvodov na smiech a ja si každý deň nájdem nejaký dôvod na slzy.
Všetko, na čo pomyslím, mám na dosah ruky a mne stále niečo chýba.
Ale prečo?
Prečo som taká sebecká?
Je to taký zdrvujúci pocit.
Je to ako čakať na osudný deň.
Je to ako chcieť ešte čas, keď už zvonia zvony.
Ako vykachličkovaná cesta priamo do pekla.
Ako ruža, ktorá nechce rozkvitnúť.
Keď si človek neváži to , čo má.
Ale všetko má svoj dôvod.
A ten je..
Tajný

t.

Nočná mora (3.časť)

31. května 2011 v 19:00 | Tinka |  In my head
"Kam ideme?"
" Uvidíš." Chytím ho za ruku a vediem. Chcem ho zobrať na jedno miesto, môjmu srdcu veľmi blízke. Neustále sa vypytuje, či je to ešte ďaleko, ako dlho tam pôjdeme, či tam chodí veľa ľudí, kde to vlastne je,...
Nechce sa mi to vysvetľovať, radšej nech to uvidí na vlastné oči, ale on nie. Rozmýšľam, čo mu poviem, nakoniec sa nadýchnem a spustím. "Nie je to v meste. Kúsok odtiaľ, ale neboj sa, je to asi desať minút cesty pešo. Ľudia tam chodia na prechádzky, vyvenčiť deti a oddýchnuť si. Jazdí sa tam na koňoch, vlastne preto to všetci Popradčania volajú "Pri koňoch" . Ukážem ti, je tam krásny výhľad, hlavne za takého slnečného dňa ako dnes, sadneme si na takú malú tribúnu. Výborne sa tam rozmýšla. Vlastné skúsenosti."
" Chodíš tam často?" pozerá na mňa spýtavým pohľadom. Myknem plecami a zahľadím sa pred seba. Tvarím sa ľahostajne, no v skutočnosti je pre mňa tento okamih neuveriteľný. Teraz mám všetko , čo si môžem priať. Na nebi ani obláčika, ja držím za ruku môjho chlapca a myslím si, že slnko svieti len pre nás. Kráčame tam, kde to milujem a zrazu mám potrebu usmievať sa. Prvý človek, ktorému svoj úsmev darujem, je asi tridsať centimetrov odo mňa. Keď to uvidí, usmeje sa aj on na mňa a pokračujeme ďalej v ceste a v našich vždy "zmysluplných" konverzáciách.
Keď konečne dorazíme a sadneme si na tribúnu, pozriem sa koľko je hodín. No dobre, netrvalo to len desať minút, ako som povedala. Zatvárim sa zmätene, on si to všimne. Zahľadí sa na mňa, ja sa ihneď ukludním a uškrniem sa. Sedíme takto pár sekúnd, kým neskloní hlavu a nenahne sa bližšie. Jemne mi pritisne pery na krk, ja sa automaticky nakloním , aby mohol pokračovať. No skôr, ako stihnem zareagovať, opäť sa zdvihne a šepne:
"Vieš o tom, že sme spolu už päť mesiacov a dvatsať dní? To znamená presne 172 dní a pár hodín."
Klesne lícom na moje a jednou rukou ma chytí okolo pásu. Ja mu položím ľavú ruku na rameno, druhou si ho pritiahnem bližšie k sebe. To, čo práve povedal, ma prekvapí. Netušila som , že si to takto presne pamätá. Väčšinou sa takými vecami zaoberajú dievčatá. V tej chvíli si robím výčitky svedomia, že to mne nenapadlo. V poslednom čase som toho mala tak veľa, že som nevedela, čo skôr. Jasné, že viem kedy sme sa dali dokopy, statočne rátam mesiace. Každý mesiac deviateho si uvedomím, že sme spolu o ďalších tridsať alebo tridsaťjeden dní dlhšie.
" Vieš o tom, že si jediný, pri ktorom si nevšímam, ako rýchlo ten čas letí?"
Podvihnem obočie a čakám, čo povie. On sa len šibalsky uškerí a zahľadí priamo pred seba. Opriem si oňho hlavu a chvíľu takto mlčky sedíme.
" Poďme sa prejsť." povie a začne sa pomaly zdvíhať.Neviem, čo má v pláne.
"Dobre"
Zíde po schodoch z tribúny, otáča sa a podáva mi ruku, aby mi pomohol. Netreba, vyšvihnem nohu cez zábradlie a preskočím ho skôr, ako stihne zareagovať. Keď ladne dopadnem na nohy a zdvihnem hlavu, rukou si pohladí vlastnú tvár, zastane na brade a v hlave konštatuje to, čo práve videl. Mrmle niečo v zmysle , že som šikovná, no ďalej zamyslene hľadí do diaľky. Zrazu sa vystrie, napne svaly a s úsmevom na perách a iskrami v očiach povie: " Kto bude posledný tam pri tom chodníku, platí dnešnú kofolu." Hm, silná motivácia. Tieto slová si však nechám pre seba. Vidím, že je pripravený vyhrať. Neodporujem.

Sama vo svojom dokonalom svete

26. května 2011 v 19:05 | Tinka |  Bolo raz jedno vajcoo... :)

Myslíš si , že si dokonalý? Zobuď sa!

Jeden z mojich snov je stretnúť raz v živote dokonalú osobu.
Tá , ktorá mi vyrazí dych len pri pohľade na nej. Tá s dokonalým výrazom tváre, bezchybným telom, vždy úsmevom na tvári, vlasmi ako z reklamy na Palette od Schwarzkopf, a bielymi zubami z reklamy na Colgate.
Tá osoba, ktorá ťa prekvapí, keď to najmenej čakáš. Ktorá spraví dobrý skutok aj keď netreba.
Tá, ktorá ti daruje úsmev, keď ho v tej chvíli najviac potrebuješ a zabudne na každú hádku. Odpustí každému, na ulici daruje bezdomovcom peniaze.
Je ochotná zahodiť svoje plány za hlavu a venovať sa človeku, kto potrebuje pomoc.
Dá ti všetko, čo potrebuješ bez toho aby pýtala späť. Úprimne sa usmieva a nemá potrebu ubližovať ostatným. Ak sa jej niečo nedarí ( čo nie je pravda, pretože je jednoducho dokonalá), nič si z toho nerobí, zdvihne hlavu a kráča ďalej bez obzerania sa do minulosti a bez pomsty.
Tá ktorá si nerobí starosti zo zlého počasia.Žije tak, ako keby to bol posledný deň jej existencie.Áno, tá dokonalá.
Tá ešte dokonalejšia ako Superman či Chuck Norris, poprípade krásavci v reklame na Voňavku Hugo Boss, z ktorých dievčatá omdlievajú.

Poznáte takého človeka? Prosím si jeho meno, priezvisko, a číslo poisťovne :) Pretože ja nie.

Čo je to vlastne dokonalosť?
Dokonalá práca, dokonalá krása, dokonalý život?
Existuje vôbec?
Možno, to nikto nevie.
Možno ju ľudia vymysleli na náznak niečoho čo je kompletné.
Aby vedeli, že akokoľvek sa môžu snažiť, vždy je niečo , čo je ešte lepšie (dokonalejšie) ,a ich to poháňa stále dopredu . Aby vedeli že vždy sa dá ešte niečo vylepšiť.
Chcem počuť vysvetlenie alebo význam dokonalosti.

Dokonalosť= stav dosiahnutia úplnosti, dokonanie, zavŕšenosť
Dokonalosť= tkvie v akejkoľvek zbavenia sa nedostatku, obsahuje to, čo tkvie v idei nejakej veci, čo zodpovdá nejakému IDEÁLU.

Dokonalosť na tomto svete nemôžme nikdy dosiahnuť, ale to neznamená že sa k nej nemôžme priblížiť.
NIkdy nebude všetko ideálne. A preto si my, ľudia často idealizujeme život.
Idealizujeme si ľudí, ktorých máme radi. Idealizujeme si ich vlastnosti. Vidíme všetko v dobrom svetle, a veríme že budú vždy v správny čas na správnom mieste. Čakáme, že spravia to, čo my pokladáme za najlpšie v danej situácii.
Potom sa väčšinou sklameme.
Niekto sa nezachoval tak, ako sme si mysleli , že by sa mal. Niekto nespravil to, čo sme očakávali.
Vtedy prestávame veriť, že niekto ideálny existuje. Mne sa páči citát od istého muža menom B.G.Shaw: "Našiel som pre mňa dokonalú žena, ale ona hľadala dokonalého muža."
Čo už takto to dopadne, keď očakávame vždy to najlepšie od iných, pritom my sami niesme dokonalí. Vtedy sa uzatvárame do vlastného sveta, ktorý sme si sami vytvorili.
Ja , známy autista, mám svoj úplne dokonalý svet, kde sa uzatvorím, keď unikám pred realitou. Tam si nikoho nepustím, nikto mi tam neublíži a mám tam všetko čo ma robí šťastnou, riešim si tam problémy typu: dneska chcem vidieť vo svojom svete balóniky a nie štebotavé vtáčky. A je to tam fakt dokonalé, pretože ešte žiaden štebotavý vtáčik na mňa nepustil svoje výkaly.

Dokonalosť nie je maličkosť, ale dosahuje sa maličkosťami.
Takže šupom do toho :) Skrášlime si trošku svet a zabudnime na nedostatky. :)

Preto sa naučme usmievať sa bez dôvodu, dať iným druhú šancu, nemyslieť na hádky, milovať celým srdcom a biť sa za spravoslivosť, spontánnosť a originalitu.Pretože svet nebude nikdy dokonalý ale môže byť lepší.

Tak som včera rozmýšľala, či existuje niečo dokonalé. Pozrela som sa do zrkadla, strapaté, práve umyté, mokré vlasy, na lícach rozmazaná špirála, tričko na ramienka telovej farby ,staré pyžamové nohavice z detských čias ( čudujem sa , že som ich ešte obliekla) s medvedíkmi so zubnou kefkou v ruke a celkovým výrazom typu " Vyorané kura!! Nový nápad, ako spríjemniť váš jedálny listok" a vtedy som neviem prečo neriešila vyrážky na nose, nevytrhané obočie, atď..povedala som si : " NIE SOM DOKONALÁ ,ALE SOM TO JA! "

Áno , som to ja. Šialená, s krivými zubami a trápnym smiechom,hrozná aj usmievavá, nechápavá a škodoradostná,pubertálne znechutená aj zaľúbená, slepofarbá s malými rukami, snažím sa vytiahnuť z každého to najlepšie , pretože verím, že každý má v sebe niečo dokonalé. A ak sa nedarí, ešte stále sú tu moje zadné dvierka, môj dokonalý autistický svet, ktorý ma vždy rád privíta.
Tinka

It´s okay, everyone is looking at your shoes

24. května 2011 v 21:11 | M.P. |  Móda
Móda.
súčasť každodenného života. Slovo, ktoré vysloví žena v priemere aspoň 10 x za deň. Je to niečo , bez čoho si my, dievčatá, už ani nevieme predstaviť náš svet. Ráno sa zobudíme a rozmýšľame , čo si oblečieme. V škole sa učíme o móde, chválime kamoškine nové topánky,rozmýšľame čo by sa k čomu hodilo a ako dopasovať tyrkysové silonky ku ostatnému oblečeniu ( to je moja dilema už od mojich 12tich rokov) . Poobede si kupujeme novú Evu , Emmu či Elle, jednoducho celý deň a každý deň je nejakými uzlíkmi a nitkami , no hlavne pevne prepojený so slovíčkom Móda. Aj keď si to nechceme pripustiť, je to tak a basta.
No.
Na nemčine sme preberali lekciu s názvom...no hádajte...áno ..Móda.
A robili sme nejaké prezentácie a hlavnou témou bola...no ani nemusím spomínať.
Naša hlavná podtéma sa týkala topánok, a o tom je vlastne tento článok. Tu je pár ukážok topánok, ktoré sme použili v našom Mini-Projekte.
Janka, Daška, Kikuš a ja :)

KLIK NA CELÝ ČLÁNOK.

Zlí chlapci z Bostonu

22. května 2011 v 1:24 | T. |  Hudba
V poslednom čase som sa dala na stariny. Alebo aspoň najväčšie hity minulého desaťročia.
Teraz ich už zastúpila nová móda typu Katy Perry, Lady Gaga, Beyoncé atď.
Mám ich rada, ale niekedy treba zaspomínať na staré dobré časy.


AEROSMITH
Jedna zo skupín, ktoré mi vybíjajú dych, keď ich počujem. Americká rocková skupina, ktorá sa zaoberá štýlmi hard-rock a blues-rock. V hudobnom biznise nazývaná aj ako " The Bad Boys From Boston" ( názov článku ) .
Ale mne je to jedno.
Je mi jedno, že sú najpredávanejšou americkou hard-rockovou skupinou.
Že fungujú 40 rokov.
Že získala 4 ocenenia Grammy a desať ocenení Mtv Video Music Awards.
Že predala vyše 150 miliónov CD v rámci celého sveta.

Ide o tú hudbu. Ide o to, aké pocity to dokáže vyvolať, keď si človek pustí ich skladby. Ide o celkové spracovanie piesne a zaujatie poslucháča. Jasné, že sa to nepáči každému. Niektorým z vás sa to možno tiež nepáči. V pohode. Každý má vlastný názor. Mne sa to páči!!

Takže Steven Tyler, Joe Perry, Tom Hamilton, Brad Whitford, Joey Kramer ....
THANK YOU FOR THE MUSIC!

Začnem asi ich najznámejšou skladbou , a to soundtrack ku filmu Armageddon. Volá sa I don´t wanna miss a thing. Perfect. Pomalá, začína zborom huslistov, to ma dostalo hneď na začiatku. A potom keď začne spievať on, už fakt nie je čo vytknúť. Počúvajte ten text!!!!
I could stay awake, just to hear you breathing, watch you smile while you are sleeping, while you´re far away and dreaming....


KLIK NA CELÝ ČLÁNOK

Dance in the dark

21. května 2011 v 23:23 | Martinka |  Tanec
Milujem tanec.
Milujem tréningy, z ktorých sa plazíme domov po kolenách.
Súťaže, na ktorých je tak pustená hudba, až mi bubnuje pri srdci.
Cesty autobusom, kde je chvíľami smiech. Chvíľami ticho.
Milujem moment, kedy počujem nejakú pesničku, vidím že na ňu niekto tancuje alebo len rozmýšľam o všetkom, a vtedy viem, že toto je môj život.
Nie som nejaká úžasná tanečníčka, nikdy som nedokázala osobné úspechy. Všetko, čo sme dokázali, bolo v skupine. Dokázali sme to spolu. Ako kolektív.


...
No niekedy mám proste pocit, že toto nie je len o tanci. Nejde to, nevychádza to. Rieši sa všetko iné, len nie to, čo nás všetkých spája. Vtedy všetci zabúdame, že ide o náš tanec a radšej sa hádame pre každú blbosť. Nevidím v tom zmysel.
Fakt si pripadám ako autista, keď každý sa na niečo sťažuje a ja sa kývem ticho na stoličke. Keď si v autobuse púšťajú nahlas pesničky, spievajú a bavia sa, ja pozerám von oknom a počítam lampy. Keď sa všetci tešia , že sme niečo vyhrali, nahrnú sa na pódium a každá jedna sa chce fotiť s pohárom v ruke, a ja rozmýšľam , kedy pôjdeme domov. Sú momenty, kedy v ničom nevidím zmysel. A viem, že takto to ďalej, nejde. Takto nič nedosiahneme. Proste mám pocit, že ku dievčatám nepatrím. Sú to užasné baby, ktoré mám rada. Ale nie som taká istá.


Samozrejme, všetko má aj svoje svetlé stránky.
Všetko.
Keď sa vysmievame ostatným na čele s Tetou Knežníkovou.
Keď si robíme srandu z tety Ochotnicovej.
Keď skladáme vešiaky.
Keď hľadáme Inbusáky :)
Keď tupírujeme Aničke vlasy a robíme si srandy z tety Danky.
KeĎ tancujeme Sexi Tanec na Bruna Marsa a nepamätáme si polociu variačky.
Vtedy Viem, že toto nikdy nevymením. Nech sa stane čokoľvek.


Pretože pre toto sa oplatí žiť, pre každú chvíľu strávenú tancovaním na parkete s mojimi tanečníčkami.
Pre každú hlúpu poznámku týkajúcu sa našej trénerky alebo choreografie. Pre každý tréning, na ktorý sa nám tak nechce. Pre každú fotku, na ktorej sme MY.
Pre Trend, ktorý upadá.
Pre Tanec.


Ď.
Tin

Don´t talk to me! (1)

14. května 2011 v 11:16 | Martinka |  In my head
Sedím vedľa postele, na kolenách držím laptop, ruky sa mi klepú. Od zimy. Som tu sama, zaneprázdnená. Hľadám nejakú deku, niečo, čo ma zahreje.
Zrazu počujem svoje meno. Ale z mojích úst nevýchádza žiaden zvuk. Ide to z prava? Z obývačky. Ten tón hlasu dôverne poznám. Niečo som spravila, niečo, za čo budem teraz pykať. Ale nereagujem. Som príliš stuhnutá. Znova: " Martinka, poď sem. Hneď! " ozve sa hlas môjha ocka, v jeho tóne cítiť podráždenie. Automaticky sa zdvíham. Položím notebook vedľa seba, predtým ešte stihnem minimalizovať pár stránok a vymotať sa z káblov. Keď už som na nohách, vykročím. Pár krokov a som tam.
Zazerajú na mňa 2 páry očí. Rodičia sedia blízko seba, opretí jeden o druhého. Sú zakrytí jednou dekou. Ako im je dobre!
Tak čo som potom spravila ja??
Pri pohľade na mňa len vzdychnú sa spustia:" Ako to, že ani neviem, že si doma? Znova sedíš za tým počítačom? "
" Ale ja.."
" Okamžite ho vypni!"
" Ale mami, ne.." výhovorky mi nepomôžu. Mamku vystrieda ocko: " Neodvrávaj, nič nerobíš, len vkuse sedíš pri tom počítači, ja ti ho raz zoberiem."
Nestíham sa ani nedýchnuť a už znovu dostanem sprchu výčitiek: " Nedohodli sme sa náhodou na niečom? Mala si upratať spoločnú chodbu! "
" Mala som výtvarnú, nemohla som. "
" Ale teraz môžeš. "
" Je pol deviatej večer."
" Mala si to spraviť už dávno, cez víkend si nemohla, upraceš to dnes. A nabúce si rozmysli, či budeš chcieť ísť do toho Kežmarku! "
Náš rozhovor sa pomaly, ale isto mení na hádku, a to nechcem. Pozriem na oboch, potom ešte hodím očko po bratovi , či si náhodou nerobí žarty. Zatnem zuby tak, aby to videli, ruky zovriem v päste a bez slova odchádzam do izby. Bože.
Nerozvážne zabuchnem dvere, zvalím sa na zem, snažím sa pomaly dýchať. Teraz neviem, či cítim hnev alebo slzy. Toto milujem. Niekedy minulý štvrtok mi len tak, medzi rečou, oznámili, že tento týždeň máme službu a už sme zrazu dohodnutí. No teraz nie je čas na polemyzovanie.
Po pár sekundách vypnem počítač, odnesiem ho do obývačky a idem napustiť vedro s teplou vodou. A naschvál dám studenú :D Hľadám Jar, alebo nejaký čistiaci prostriedok , ktorý nie je prázdny. Pritom rozmýšľam, prechádzam sa po byte ako duch. Bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Nájdem čistič a nastriekam ho do vedra s vodou. Potom ho vynesiem na chodbu v spoločných priestoroch a upratovanie sa môže začať. Dlážka pri bytoch, pri výťahoch, na schodoch. Koniec.
Keď som hotová, odložím metlu, vyžmýkam handru a vylievam špinavú vodu.
Po ceste do izby ma ešte zastaví ocko. Sedí, ako zvyčajne, vo svojej "minipracovni", odpovedá na nejaké maily a píše nové objednávky. Medzi tým pozrie na mňa, premeria si ma od hlavy po päty ( zase som v riti ). Nakoniec sa mi zahľadí do očí a chladne potichu povie: " Ako to, že si nevedela, že máš ísť upratať chodbu? " ( Ešte stále tá chodba?? ďakujem)
"Vedela, ale nie, že to mám spraviť dnes, a ešte k tomu večer."
" Ale vedela, tak mi neklam! A od teraz sa budeš pýtať, keď budeš chcieť ísť na počítač, je ti to jasné?"
" Hej." vyslovím s vyklepaným hlasom.
Tak mi treba, je to moja vina. Poberám sa späť do svojho kráľovstva, kde ma nikto nevyrušuje. Ľahnem si na postel s lesklými očami. Paplón pre mňa nehrá dôležitú úlohu. Slzy sa mi valia z očí ako vodopád, kotúľajú sa priamo na môj vankúš, ktorý je v okamihu celý premočený. Ako vždy pri plači, krúti sa mi hlava, líca sú rozpálené. Nejde o tú debilnú chodbu, ide o ten výraz v tvári, keď mi to hovoril, o ten hnev a potupu, ktorú mi vpichol do srdca ako dračiu dýku.
Zakryjem sa a potichu si utieram slzy. Po chvíľke znova otvorím oči, hrča z hrdla odchádza. Pozriem sa na seba, lampa ma oslepuje. Postavím sa a pomaly kráčam do obývačky, pritom sa snažím dýchať pravidelne. Ocko tam nie je a tak si potichu sadnem, zakryjem sa dekou a opriem o radiátor.
V telke ide Tisíc a jedna noc, no dnes na ňu nemám chuť. Len hľadím do vzduchoprázdna a rozmýšľam. Rozmýšľam, čo by som teraz povedala, keby sa ma mama spýtala, prečo plačem. Neviem, načo mi to bude, ona sa o také veci nezaujíma. Ju moje city netrápia, ani raz sa ma nespýtala, ako sa cítim. Tak prečo by sa teraz mala? v našej rodine som len trápna 14-ročná puberťáčka, ktorá nepozná ešte skutočné city. Ani nevie, čo sú to poriadne problémy, má len komplexy zo samej seba. A to nestojí za reč, však?

( Toto nieje fikcia.)
M.P.

Len čítať a čítať.

12. května 2011 v 16:36 | Nová rubrika |  Recenzie
Kniha.
Pre niekoho nepoznané, pre niekoho jediným spoločníkom osamelých ľudí. Pre mňa je kniha to, načo sa obrátim, keď sa už nemám kde inde obrátiť. To, kde si môžem ponoriť hlavu a uniknúť od reality. Niekomu skrášľujú knihy byt, niekomu život. Ja sa zaraďujem do skupiny číslo dva a som nato hrdá. A tak to aj dopadne, keď prečítam všetko, čo chcem, požičiavam si knihy od kamošiek a teraz mám doma päť kníh a nestíham.
Chceš do postele niečo múdre? ................. Zober si Knihu. :D


A preto som sa rozhodla vytvoriť novú rubriku Just read and read, kde budem pridávať svoje pocity a vlastné názory na nejaké knihy, ktoré som čítala, alebo ešte len čítať budem, alebo chcem. Keď stihnem. Keď nezabudnem.
Dúfam, že nie, lebo mám knihy rada.



Ďakujem.
M.

Like

12. května 2011 v 16:04 | Tinka |  Hviezdny život
Nuda robí strašné divy.
Minule som niečo hladala, stačilo pár klikov a našla som toto.
KLIK, KLIK.
V tomto videu sú zostrihané momenty, v ktorých povedal Justin Bieber 63 krát slovo "LIKE" iba za 11 minút.
Keď som si to pustila, zrazu som počula len.
like,like,like,like.
Ale pekne to zostrihali.
Aspoň vidno, ako sa mu všetko páči.
:D :D

To len tak pre zaujímavosť.
Tinka

Prečo?

9. května 2011 v 22:35 | Martinka |  Bolo raz jedno vajcoo... :)

Chcem spoznať jedného človeka, ktorý nevie , aký je to pocit.
Pocit, že mu "niečo" chýba.
To niečo nám pripomína, aký je dôvod žiť. Ráno sa zobudiť a usmiať sa, pretože vieš, že v tejto chvíli na teba niekto myslí.
Tešiť sa, lebo vieš že tam niekde za krutou realitou, za tým všetkým, na teba niekto čaká.
A ty zabúdaš na kameň,ktorý ti hodili pod nohy.
Zabúdaš, že by ťa niekto najradšej videl na kolenách.
Na všetko.
Žiješ len pre jedno.
Žiješ pre lásku.
Chcem vidieť jedného človeka, ktorý si úprimne povie: " Mne láska nechýba!"
Ktorý nepotrebuje niekoho, kto mu daruje objatie, alebo pusu..kto naňho myslí. Ktorý si kráča po ulici s úsmevom na perách a hovorí si, že je na tomto svete aj niečo dôležitejšie, ako mať niekoho rád.

Ani neviem , prečo tento článok píšem. Zase ďalší z mojíh článkov " o ničom". Neviem sa vymáčknuť, chytiť sa nejakej nitky. Nemám múzu, ktorá by ma kopla :D Tak píšem o pocitoch, ktoré v sebe dusím neskutočne dlho. Toľko by sa toho dalo povedať, a ja si nato teraz JUST nespomeniem...

No povedzte, nechýba vám to?
Ani mne.
Nechýba mi objatie ani pusa od nikoho iného.

Chýbajú mi tie krásne modré oči, do ktorých sa asi už nikdy nepozriem. Do ktorých mu stále padali vlasy a on tak pekne zažmurkal. Chýba mi ten výraz tváre, keď sa mu niečo nepáčilo, alebo naopak ako naklonil nabok hlavu pri smiechu. Chýbajú mi jeho ruky, o dva články väčšie ako moje. A jeho svalovka na bruchu, z ktorej som si robila takú srandu.
Chvíľa, keď mi v jeden štvrtok povedal 20-krát po sebe, že ma ľúbi. A doteraz neviem , či to bola pravda.

Depkujem.
Ja viem.
Nikto to nečíta :D
Aj to viem.
Ale píšem si.
A som sebec a narcista a autista.
Ani to nikoho nezaujíma.
Viem, viem.
I´m sorry, I´m just a teenage girl, who don´t understand her life.
She tries to learn the hard way, to shut her mouth and smile.