♥ Keď slovo dokončí myšlienku a skutky začnú nový príbeh ♥

Nočná mora (1.časť)

26. dubna 2011 v 17:51 | Martinka |  In my head
Niečo sa deje.Neviem čo. Aha už viem. Padám. Stále hlbšie a hlbšie...
Lúka sa rozjaruje a na oblohe sa objavujú podivuhodné farby. Tmavé, takmer fialové lúče slnka skríži dlhá žiarívá čiara tiahnuca sa po celom obzore.Na jej konci spozorujem postavu.Je krásna. Pokožka biela ako čerstvý sneh padajúci z neba, sa za ranného slnka ligoce ako jagavé diamanty. Vytvára kontrast s tmavohnedými vlasmi, ktoré sa vlnia a splývajú so saténovými šatami voľne pohodenými na jej svetlom tele. Uprene na mňa hľadí lietajúc nado mnou, jej dokonalé zlatisté oči sa pohŕdavo upínajú na niečo, čo sa snažím schovávať za chrbtom.Nedarí sa. Má nepriateľský pohľad. Krídla jej trepocú nad hlavou ako rozčertení anjelici, hľadá moju Achillovu pätu. Niečo, čím ma môže potopiť.
" Zmizni odtiaľto,"začne pokojným hlbokým hlasom, " ale tú vec tu nechaj!"
Cítim , ako mi červeň stúpa do tváre. No nebojím sa.
" Tá vec je celý môj život, nenechám to na pospas takých, ako si ty!" snažím sa hovoriť pokojne, aby nezbadala, že sa mi klepe hlas. Ako keby to bolo možné. Nestihne zareagovať, otočím sa a bežím. Bežím z celých síl, hlavne aby som bola čo najďalej odtiaľto. Bežím, čo mi nohy stačia, neotáčam sa, iba priamo hľadím do diaľky a míňam pod sebou konáre, ktoré sa mi usilovne zapichujú do bosých nôh. Nevšímam si tu pichľavú bolesť, nevšímam si slzy, ktoré sa mi valia z očí. Cítim na sebe ďalšie prenikavé pohľady, z každej strany sa na mňa upínajú oči, je ich stále viac a viac. Zrazu sa potknem. Vrhám sa na trávu plnú machu a konárov, niečo mi udiera do kolena, asi kameň. Jeden, dva , tri. Presne tri sekundy. Zdvíham hlavu , pod sebou cítim teplo vlastnej krvi...
Piatok, 1. júl
Otvorím oči.
To bol zase sen.
Lúče slnka prenikajú cez žalúzie okna na mojej izbe, svietia mi priamo do tváre. Ohrievajú ju a ja cítim červeň na vlastných lícach. Čiastočky prachu sa v svetle ligocú ako diamanty poletujúce po priestore mojej izby. Všade je ticho, drevené dvere polepené starými plagátmi od INE KAFE sú zatvorené, plastové okná staré asi tri roky neprepustia okrem svetla ani kúsok čerstvého vzduchu či hluku. Je ráno.
V izbe som sama, brat odišiel. Posadím sa. Je neskoro, pomyslím si.
Začnem sa chystať do školy, no skôr ako vôbec stihnem vstať z postele, niečo si uvedomím.Sú prázdniny.
Žiadna škola. Učitelia, dlhé únavné hodiny strávené na zadku, žiaden školský poriadok, ktorý treba dodržiavať. Žiadna školská jedáleň plná polotovarov, nedovarených zemiakov, a piatkových obedov s názvom " čo týždeň dal ".
Nič.
Spokojná, s úžasným pocitom sa opäť zvalím do postele, teraz oveľa pohodlnejšej ako pred pár sekundami. Paplón pre mňa už nehrá dôležitú úlohu.Teraz viem len to, že dnešný deň je niečím výnimočný. Po pár minútach bezmyšlienkovitého ležania na posteli a užívania si toho pocitu ticha začujem v kuchyni nejaké zvuky. Najprv ich neviem rozoznať. Šušťanie, praskanie, neviem.
Bosými nohami sa dotknem kvietkovaného koberca, naberiem dych a prudko vstanem. Trochu mi pritom klesne tlak. Čiernota. Chvíľu sa tackám, predýchavam, nakoniec je všetko v poriadku. Znova vidím ostro, bolesť v hlave odchádza.
Otvorím dvere do kuchyňe a zrazu mi nos naplní vôňa čerstvého chleba doneseného priamo z pekárne, údenej šunky nakrájanej na plátky, masla a plno zeleniny rozloženej na priesvitnom tanieri zo starej sady tanierov dovezenej priamo z Francúzska. Pri stole sedí brat, napcháva sa šunkou a pije ovocný čaj ešte z predošlého večera. Je studený. Keď ma uvidí, kývne hlavou na pozdrav, prehltne a s poloplnými ústami povie:
" Čau ".
"Dobré ránko, Riško" odvetím ešte v eufórii, ktorá ma sprevádza po celé ráno a nevšímam si , ako prevracia oči.
Čo ma potom. Sadnem si a rozmýšľam, čo si dám na raňajky.
"Nemáme rožky?"
"Tatko išiel do obchodu."
To bude trvať, pomyslím si a ďalej pokojne sedím na stoličke. Do izby sa vrúti mamka, opravuje si nočnú košeľu, pomaly sa jej na tvári rozžiari úsmev a so spokojným hlasom nás pozdraví. Určite je šťastná, že sa brat realizoval a pripravil raňajky. To sa nestáva často. Mamka dá variť nový čaj, postaví vodu a pripraví čajové sáčky do kanvice. Potom si sadne a začne hľadať vhodný kúsok chleba, ktorý by si natrela.
" Choďte niekto zobudiť Renku, musíme predsa osláviť prvý deň prázdnin." povie, kým si natiera maslom svoj chlieb.
" To ťažko, ona to už pravdepodobne poriadne oslávila včera, keď sa vrátila domov o pol tretej ráno." ozval sa Rišo prežúvajúc. Vidím mamkin výraz, keď je spomenutý čas príchodu mojej sestry. Ohrnie nos a pomaly prevracia oči. Viem, že s tým nie je celkom spokojná. Čo už, nemôže nič robiť. Jej najstaršia dcéra je už predsa dospelá.
"Máš pravdu, tá sa zase zobudí na obed,.."
Nechám ich pri plnohodnotnom rozhovore a vykročím k oknu. Načiahnem sa a zdvihnem žalúzie. Tým, čo vidím spoza okna, som očarená. Slnko sa už neprediera cez rannú hmlu, svieti vysoko nad obzorom a ja viem, že nie som jediná, kto sa z toho teší. Deti pobehujú po sídlisku, na hracej ploche pred naším blokom hrajú starší chalani basketbal, napoly nahí si vychutnávajú prvý voľný deň, mladé mamičky s kočíkmi sa prechádzajú po chodníkoch, oblečené majú priliehavé šaty, či už čistofarebné alebo kvetované. Starí ľudia sedia na lavičkách, rozprávajú sa a pritom nabádajú energiu z krásneho dňa. Aj ja chcem získať tento pocit, preto prejdem od okna ku balkónu, otvorím ho a je to tu. Stačí jeden jediný nádych a ja cítim ten tlak v bruchu , tú dokonalú spokojnosť a úsmev sa mi roznesie po celej tvári. Je leto. Viem to. Konečne.
Popri mojom rozjímaní si ani nevšimnem, čo sa doma deje. Tatko sa vracia z obchodu s nákupom, Renka sa nejako skoro zobúdza a vychádza z izby rovno na záchod. Zatiaľ, kým Riško s mamkou vykladajú tatkov nákup, on si sadá do obyvačky a zapína telku. Na každom kanáli idú rozprávky, rôzne filmy, animované alebo komédie. Všetko na počesť začínajúcich sa školských prázdnin. Zastaví sa na tridsiatom siedmom kanáli, jednom zo športových. Práve kopú penaltu. Hráč sa pripravuje a diváci sú celí bez seba. Keď brat počuje, že sa hrá futbal, vystrelí zo stoličky a za zlomok sekundy sa vrúti do obývačky s očami plnými očakávania.
Z myšlienok ma vytrhne len jeden zvuk. Poets Of The Fall- Save me. Zvučka môjho mobilu. Bože, je pol desiatej ráno. Kto čo zas chce? Niekedy nemám zmeškaný hovor celý deň, nikto si na mňa nespomenie. A teraz takto ráno, keď som ponorená vo svojom svete, nechcem počuť nikoho , iba vnímať to, čo vidím. To , čo mi tak dlho chýbalo. Nechám mobil chvíľu zvoniť, nech si dotyčný počká.
Baška ani Mia to nie sú. Oni zvyčajne len prezvonia, nestáva sa často, že by volali. Nemajú kredit. Odhodlám sa pozrieť na displej, a nech už som akokoľvek znechutená, to, čo tam vidím, ma naplní ešte väčším šťastím.
Je to chlapec, ktorého milujem. Nadovšetko.

T.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Daduška :) Daduška :) | Web | 26. dubna 2011 v 19:28 | Reagovat

ten názov "nočná mora" patrí len k tomu snu, však? lebo v tej druhej časti, posledná veta.. mi to nejako vyvráca (uvidím neskôr, všetko je možné).. ale každopádne sa teším na 2. časť :)

2 Tinka Tinka | 26. dubna 2011 v 20:35 | Reagovat

ďakujem. Áno, len k tomu snu. Či ešte nejaká druhá budee...

3 Trish Trish | Web | 26. dubna 2011 v 21:43 | Reagovat

Krása, hotové spisovateľské umenie. Novú časť očakávam čo najskôr! :*

4 JanTuška JanTuška | Web | 27. dubna 2011 v 19:02 | Reagovat

Bello! :) is it true??? :P

5 Barborka Barborka | 30. dubna 2011 v 9:26 | Reagovat

nemám slov... úplne ma to dojalo... úplne ma to ... wau ...

6 Tinka Tinka | 30. dubna 2011 v 12:49 | Reagovat

[4]: Je to fikcia založená do reálneho prostredia :)

[5]: ALe baška, zas také wau to nie je :) Ale aj tak Ta lubim :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama